Tak sa do toho pustím...

Nuž, môj prvý príspevok do blogu asi nebude dlhý. Budem úprimná: to, že sa venujem informatike dá sa povedať - prfesionálne, ešte neznamená, že by som sa stala od nej úplne závislá. Priznám sa, že ma doposiaľ nijako nelákalo a vskutku ešte ani stále neláka možnosť písanie si vlastného blogu. Obdivujem ľudí, ktorí majú toľko voľného času, že si ho zabíjajú blogovaním... Ja sa po práci v škole, kde učím, starám o svoju dcéru, manžela, domácnosť, nakupujem, varím, ... však to možno poznáte. A vskutku s pôžitkom si sadnem na hodinku-pol k dobrej knihe, alebo si vypočujem audiobook so zavretými očami, či vyjdem von si posedieť na lavičke, kým sa dcéra hrá; prejdeme sa spolu s manželom na obyčajnej prechádzke a podobne. Z času na čas zájdeme do reštaurácie, pozrieme si film v kine, ideme na koncert, prechádzame sa v blízkom arboréte, grilujeme pri rybníku, cez víkendy chodíme na krátke výlety, horolezecké túry, cítime slnko, vietor, prírodu, teplo aj chlad, skrátka ŽIJEME.
A potom doma večer prichádza vytriezvenie: treba opraviť písomky, pripraviť si materiály na ďalší deň. A pracujem, lebo to jednoducho spraviť treba. No ale teda neviem... kto má telo, ruky, nohy zdravé, ľudí a lásku okolo seba + prácu, ktorá berie tiež celého človeka, potom NAČO EŠTE POTREBUJE BLOG?
Mám rada komunikáciu v každej forme, áno. Ale keď chcem, poviem svoj názor priamo tomu, komu je adresovaný. Keď chcem s niekým komunikovať, radšej dvihnem telefón, keď nie je dotyčný nablízku. Že teda nie som poriadny informatik? S tým nesúhlasím, nie je to tak. Som, vyštudovala som, pracujem vo svojom odbore, sústavne sa vzdelávam, sledujem novinky, snažím sa držať krok s dobou a mám pocit, že moju prácu hodnotia kladne... lenže predovšetkým chcem zostať človekom a nepremrhať čas, energiu a pamäťové priestory na zbytočné plytvanie do vetra internetu. Však buďme úprimní: aké percento z bežiacich blogov má asi skutočnú hodnotu - či už vedeckú, umeleckú alebo spoločenskú?