Zaujímavá odpoveď

Akurát som sa len nedávno vyjadrila, že mi je proti srsti toto povinné blogovanie. No teraz som jednoducho dostala priam vnútorné vnuknutie, aby som sa týmto spôsobom nahlas zamyslela.
Stalo sa mi to na sedení - našom prezenčnom vzdelávaní ĎVUI.
Náš lektor bol skutočne úžasný. To je najlepší výraz. Príjemný, trpezlivý, s jasným vyjadrovaním sa, prístupný..., skrátka ideálny - a myslím to absolútne úprimne. No sedela tu s nami aj jedna dievčina či pani - zrejme tiež lektorka, aj keď neviem naisto, lebo sa nepredstavila - no a reč bola akurát o tomto našom blogovaní. Ja som sa v rozprave vyjadrila, že toto blogovanie ako povinné zadania nie je celkom šťastné, lebo ten blog by sa mal písať vtedy, ak človek naozaj cíti potrebu a má čo povedať.
No ona v tom momente zdvihla oči od notebooku, za ktorým ponorená celý čas sedela a robila a povedala niečo v štýle:
Vy ste na tomto vzdelávaní na to, aby ste dostávali úlohy a príkazy, ktoré musíte plniť!
Presne to odcitovať neviem, ale výrazy "vy ste ... na to" a "príkazy ... plniť" tam bolo. No a zostala som zarazená. Až mi sánka spadla. Lebo ja som tu na to, aby som sa predovšetkým niečo naučila a rozmýšľala odborne a vôbec nie preto, aby s nami takým štýlom jednala. A ja si takéto vyjadrenie voči žiakovi v škole ani nemôžem dovoliť, nedajbože by sa ešte niekto sťažoval.
Nuž, čo sa dá na to povedať? Nechcela som sa hádať a radšej som ukončila rozhovor. Ale tá jej arogancia mi ešte stále doznieva v ušiach...